Venujme pozornosť svojim blízkym, kým sú ešte medzi nami… Vždy, keď oplakávame tých čo nás opustia, uvedomíme si, o čo viac sme mohli byť s nimi, o čo viac sme sa mohli s nimi rozprávať, zaujímať sa o nich.
Mali by sme si vážiť každú chvíľu, ktorú môžeme venovať jeden druhému. Či už ide o našich rodičov, súrodencov, manžela, manželku, deti, vnúčatá, priateľov… Sú súčasťou nášho života a tak by sme sa mali aj k ním správať. Nezabúdajme nielen na ich dni menín či narodenín, alebo na iné sviatočné chvíle, ale spomeňme si na nich aj vo všedný deň. Choďme s nimi občas na výlet, za kultúrou alebo si s nimi zašportujme, choďme na prechádzku alebo si len tak poseďme a vnímajme príjemnú atmosféru, zasmejme sa spolu…
Čo ako prívetivé slová či myšlienky budeme našim najbližším adresovať, keď už nebudú medzi nami, je už príliš neskoro. Spomeňme si, koľkokrát sme sa vyhovárali, že nemáme čas… a ten čas sme potom len tak premrhali. A pritom ste mohli s nimi niečo zažiť, zdôveriť sa, vypočuť si ich názory alebo problémy. Čo ak sa pre niečo trápili?
Mať svojich blízkych okolo seba je radosť, šťastie. Nezabúdajme, že tak ako my, aj oni čakajú na povzbudenie, pohladenie… Skúsme si to častejšie uvedomiť a vychutnávať si ich prítomnosť. Slzy a žiaľ, keď odídu do nenávratna, nám tieto chvíle už nikdy nenahradia.