Nie je jednoduché vyrovnať sa so stratou dôvery. Najmä vtedy nie, ak nám na tom, komu sme dôverovali, záležalo. Možno až veľmi záležalo.
Dobre vieme, že získať dôveru sa nedá len tak, na počkanie. A nie každá osoba je dôveryhodná. Takisto ako nemôžeme, či skôr nemali by sme, dôverovať každému. Niektorí sú nedôverčiví, neúprimní, iní sa môžu pretvarovať alebo aj klamať. Ale tým klamú aj samých seba. Veď každé klamstvo skôr či neskôr vyjde na povrch.
Kto raz sklame našu dôveru, už ju len ťažko získa späť. A tak sa aj ja zamýšľam nad tým, komu môžem dôverovať. Asi tým, ktorí pri mne stáli a stoja vždy, keď to najviac potrebujem. A za to im patrí moja úprimná vďaka. Sotva môžem dôverovať tým, ktorí ma sklamali, ktorí pri prvej príležitosti zabudli na slušnosť či takt a veci dôverné predhadzovali iným ako na trhovisku.
Strata dôvery môže byť príčinou aj rozpadu manželstva. Ak si muž a žena prestanú dôverovať, tak nech radšej idú od seba. Je ťažké znášať pocit krivdy. Už nikdy to nebude ako predtým… Napriek všetkému, so stratou dôvery sa (asi) dá žiť. Veď koľkí sa naďalej tvária priateľsky a vôbec si nepriznajú, že pochybili. Tak nech sa nestratí aspoň úcta k človeku…