Si predmetom mojej túžby
túžba stelesnená
neviem ťa inak nazvať
len krátko: žena.
Túžba nikdy nekončí
a lásky nikdy nie je dosť
a predsa, keď ťa milujem
cítim sa ako hosť.
Bez teba som len poločlovek
bezo mňa strádaš v núdzi
aj keď sme si už najbližší
vtedy sme spolu cudzí.
Obojpolná tragika
nie jedna, ale dve
sme polomuž a položena
a každý z nás to vie.
Nestačia mi len ruky
nestačia mi len bozky
nestačí zlomok mizerný,
keď oheň morí mozgy.
Nestačí polovičatosť,
nestačí červeň líc,
hra našou hrou je hazardnou
chcem všetko alebo nič…
To je časť básne od Emila Boleslava Lukáča (1900 – 1979) Večná parabola, ktorú som sa pokúsila (resp. som si dovolila) trochu „inovovať“. Je z básnickej zbierky O láske neláskavej.
A tu je originál:
Si túhy mojej predmetom, si túha stelesnená,
neviem ťa iným menom nazvať, len tým krátkym: žena.
Nikdy niež túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,
a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.
Bez teba som len polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi,
a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí.
To obapolná tragika, mi jedna, ale dve
polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.
Nestačia mi len ramienka, nestačia mi len bozky,
nestačí zlomok mizerný, keď oheň morí mozgy,
nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,
hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.
Možno, ty za to nemôžeš, možno, že nie si vina,
to, čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná.
Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie“
Oh, večná honba, večný kruh, a večná parabola,
je stará ako vesmír sám, a bude ako bola.
I básne o tom píšu sa, i tie sú z toho mdlé,
i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé.