Pred každými parlamentnými voľbami si ľudia nahovárajú, že už bude lepšie. A potom idú a volia tých istých ako predtým. Dokonca sa vzájomne presviedčajú o tom, že treba voliť osvedčených. Vraj sú už zabezpečení a aspoň nebudú myslieť iba na seba. Zabúdajú pritom, že kto má veľa, ten chce ešte viac. A aj potrebuje viac, veď treba zabezpečiť celú rodinu. Rady známych sa rozrastajú, spriaznené duše profitujú.

Kandidátky ponúkajú úspešných aj menej úspešných politikov. Pribudli nové tváre, ale nie sú ojedinelí ani bohatí mecenáši. Sotva si už niekto spomenie na tých, ktorí zbohatli na úkor dôverčivých občanov, napr. prostredníctvom kupónovej privatizácie, ktorá zabezpečila hŕstke Slovákov, ale aj zahraničným chytrákom, blahobyt. 

Vo všeobecnosti sme už takí skeptickí, že neveríme tomu, že by mohli existovať ešte politici, ktorí by uprednostnili záujem spoločnosti pred osobným prospechom.

Nedávno som natrafila na citát Edwarda Shilsa, ktorý žil v rokoch 1911 až 1995 a bol profesorom sociológie a sociálneho myslenia na University of Chicago v USA, ktorý povedal: Občiansky vyspelý človek vždy, keď sa má rozhodnúť a konať v konfliktnej situácii, nepovažuje za predmet svojho záväzku v prvom rade členov svojej rodiny, obce, politickej strany, etnickej skupiny, sociálnej vrstvy alebo kolegov v práci, ale občiansku spoločnosť.

Na prahu parlamentných volieb by nám tieto slová mohli pomôcť pri rozhodovaní sa koho voliť. Chápem aj rozpaky. Veď, ktorí sú tí občianski vyspelí ľudia v našej politike? Komu má už dnes Slovák veriť?