Počujem Tvoje meno a počujem tiež lásku, o ktorej toľko hovoríme. Počujem Tvoje slová o láske a bodá ma pri srdci. Toto je tá moja láska? Na ňu som čakala celý život? Alebo iba zhoda náhod a ja som náhodou stála na Tvojej životnej ceste? Nerada postávam na ceste. Radšej po nej kráčam, aby som sa dostala ďalej ako po obrubník.

Kráčať spolu s Tebou? O tom sa dá tak krásne rozjímať… A pritom sa trápiť… Nie som si na čistom. Neverím všetkému. Odpusť. Slová, čo ako cielené, nenájdu vždy odozvu. Nemôžem ich nasilu ukladať do srdca, keď samé odskakujú a neposlúchajú rozum. Všetko je zrazu naopak ako by malo byť. Už sa tak neteším na každé písmenko. Sklamala som sa. Niektoré písmenká boli skopírované a putovali ďalej. Ako echo… 

Má dať – dal sa nekoná. Naučila som sa ľúbiť – nie pri Tebe. Viem čo je to láska – nie od Teba.  A nádherne sa milovať a smiať sa spolu. A snívať… O čom snívam? O Tebe s veľkým T.  O mužovi s veľkým M. A o láske s veľkým L. Aj o Tebe som snívala. Ten sen sa však postupne rozplýval. Strácal kontúry chceného. Nemôžem chcieť, keď stále neviem či chcem. Nemôžem Ťa ľúbiť, keď neviem kto si. Keď kričím nahlas: Áno, chcem Ťa, v ozvene počujem: A koho to vlastne chceš? Chceš ilúziu? Chceš chytať vánok do náručia? Alebo chceš nádej, ktorá môže byť iba sklamaním?