Každý z nás ide po nejakej ceste. Stojíme na stanici život a rozhliadame sa vôkol, ktorou cestou sa vybrať. Vpravo? Vľavo? Alebo strednou cestou, takzvanou zlatou? Jedna z tých ciest by mala byť tá naša hlavná.
Naše cesty života nie sú ideálne. Spravidla nie sú rovné. Ani na povrchu, ani ich trasa. Majú svoje hrbolčeky, zdrsnené plochy, výtlky, spomaľovače rýchlosti. Majú zákruty, zákutia, ale aj úseky častých nehôd. Majú svoje klesanie, stúpanie, výstražné znamenia… Pretínajú ich križovatky. Vedú z nich aj rôzne odbočky, spojnice, skratky, ale aj slepé uličky. My si však svoju cestu poznáme. Vždy sa snažíme vrátiť sa na ňu, neopustiť ju celkom. Máme ju pred očami, aj keď poškuľujeme aj po mnohých iných cestách.
Je len na nás, ktorú cestu si vyberieme. Na ktorú odbočíme len tak zo zvedavosti, lebo nás láka ako vyzerá. Je možno nová, rovná, čistá, v krásnom prostredí. My ešte netušíme kam nás zavedie, či k mestu, k dedinke, k ľuďom. A k akým. Neznámym, ale možno srdečným, usmiatym, ktorých práve vtedy potrebujeme vidieť. Alebo k namosúreným, s nepriateľským pohľadom. Možno nás zavedie len tak do prírody, k jazeru, riečke alebo aj k veľkej rieke, k lúke plnej poľných kvetov, červených makov, alebo k pestovanému trávniku, na ktorom sa dá hrať golf. A sú aj cesty zanedbané, ošarpané, plné výmoľov, alebo plné blata. Možno vedú k močariskám, možno k obilným poliam. Ale môžu viesť aj k novým lokalitám stavebného boomu. A čo ak tá cesta smeruje do bludiska? Ale môže viesť aj tam, odkiaľ niet návratu.
A potom sú aj diaľnice. Niekoho fascinujú. Urýchľujú nám cestu, skracujú diaľky, zvyšujú komfort, šetria nám čas. Z diaľnice sa však nedá len tak z ničoho nič odbočiť kam sa nám zachce. To si musíme uvedomiť ešte predtým ako na ňu vojdeme. Či už ide o diaľnicu alebo rýchlostnú cestu, musíme ísť po nej povinne rýchlo, aby sme nezdržiavali ostatných. Aby sme nezavadzali tým, ktorí sa neboja akejkoľvek rýchlosti. Ale sú aj tam úseky, na ktorých treba dodržať rýchlosť primeranú, predpísanú. Za jej nedodržanie sa platí. A môžeme ňou niekomu aj skomplikovať život.
Tak Vám na tej Vašej ceste životom želám maximálne nasadenie, radosť z jazdy, ale aj opatrnosť, predvídavosť a ohľaduplnosť. A oči na stopkách. Nezabudnite dodržiavať pravidlá. Jedným z nich je vidieť a byť videný. Svojou cestou sa dostaneme aj k pocitu šťastia. Môžeme na nej hocikoho stretnúť. Ale o tom niekedy nabudúce.
Šťastnú cestu, priatelia!
