Keď je žena milovaná, krásna je a vyrovnaná, spieva Janko Lehocký vo svojej pohodovej pesničke. Celý večer som na to myslela. Na tie slová, samozrejme… Uvažovala som nad tým, kedy som sa naposledy cítila krásna a vyrovnaná. (?) Svet bol pre mňa gombička. Vstávala som s úsmevom na tvári. Celý deň som sršala optimizmom. Večer sa z mojej izby rozlieval smiech. To ja som sa ním zadúšala pri pohľade na písmenká a armádu smajlíkov od neho. Ešte dnes ich mám pred očami. A tie nekonečné „balkónové“ rozhovory. Teda skôr „mobilové“ na balkóne.
Bola to láska, zaľúbenie, ilúzia? Alebo to bola iba hra na lásku? Prečo som to prežívala ako naozaj? A prečo ma (on) tak veľmi inšpiroval k výkonom? Ako nazvať vzťah s človekom, s ktorým sa cítite dobre, preberáte s ním každodenné radosti i starosti a pritom vám ani nechýba intímnejší vzťah?
Chcela som však hovoriť o naplnenej láske. Vtedy to platí dvojnásobne. Ak by som to chcela porovnať… Smiech či úsmev nemôže chýbať. Ide o to, že máte prirodzenú radosť jeden z druhého a srdcia naplnené láskou. Krásny bezváhový stav, kedy sa vám chce lietať, ale nemusíte, veď v tom lietate obaja. Ste k sebe milí, pozorní, nežní. O sexe sa skoro vôbec nerozprávate. Prežívate ho spolu… Tak často, ako je to možné.
Tak na toto som myslela celý večer… Ktorá žena by sa nechcela cítiť krásna a ktorá by nechcela byť v psychickej pohode?