Nie, nejdem písať o politikoch. O mnohých z nich je to známe, tak načo to prepierať stále dookola. Náš život síce ovplyvňujú, lebo vďaka ním sme tam kde sme, ale my, Slováci, sme si už na to zvykli. My sa netrháme za lepšími zajtrajškami, nám stačí jeden obyčajný fádny vyblednutý skromný niekedy aj odporný dnešok… Však na čo by sme potom nadávali a mali dôvod svoje frfľanie spláchnuť pálenkou? A ešte: Načo pohnúť prstom viac ako je nutné? Načo robiť niečo, za čo sa aj tak neplatí… niekedy ani tým pánbohzaplať?
Mám na mysli faloš, ktorá je zakorenená v niektorých ľuďoch. Takú tú usmiatu faloš, tváriacu sa, že je všetko v pohode… Škeria sa vám do tváre a pritom by vás s radosťou pichli do chrbta. Niektorí ľudia sa v tom vyžívajú. Vôbec ich netrápi, že iní ich už dávno prekukli. Hrajú svoju hru s falošnými kartami, tvária sa bohorovne, všade boli, všetko videli, všetko počuli… Čo na tom, že keby to všetko mali naozaj zažiť, potrebovali by na to aspoň tri životy. Čo na tom, že otravujú život iným… Však oni si ten svoj spackali alebo im ho spackali iní, tak prečo by túto štafetu neodovzdali ďalej?
V súvislosti s ich maličkosťou si mnohí ťukajú na čelo alebo sa aspoň súcitne pousmejú. Nikto im nedokáže povedať na rovinu, že je to scestné, otravné, trápne. Nikto ich nedokáže zastaviť, neodváži sa povedať im, aby s tým prestali. Nikto ich nedokáže poslať o dom ďalej, na iné pieskovisko. Skrátka to nevieme… Možno sa to nepodarilo ani teraz mne…