Kedysi som napísala: Miluj celým srdcom, miluj tak ako len Ty vieš a potom čakaj na zázrak, že budeš milovaný (milovaná) tiež. Ten zázrak lásky sa mi skutočne podarilo zažiť. Zázrakom ho nazývam najmä preto, že je to úkaz nepredvídateľný, netušený, neprebádaný, zriedka sa vyskytujúci na jednom mieste viackrát a nikdy nie je taký istý… Ak aj príde láska znova, nikdy to nie je o tom istom zložení, má inú skladbu, inú intenzitu, iný úvod, jadro, iné zážitky a určite aj iný záver.
Láska je o dvoch ľuďoch, ktorí sa rôznymi cestičkami osudu či zhodou okolností predrali k sebe… Kto zažil ozajstnú lásku – a chcem veriť tomu, že je nás tu väčšina a možno aj všetci – tak mi dá (možno) za pravdu, že cesta k láske spravidla nie je jednoduchá ani priamočiara. Predchádza jej množstvo úskalí, je sprevádzaná počiatočnými rozpakmi, aby až vybuchne v jednej chvíli, všetky rozmetala na kusy a oslobodila sa od vonkajších vplyvov a vnútornej neistoty.
Ozajstná láska už nepozná myšlienky, ktoré by ju chceli spochybniť, ktoré by chceli zmenšiť jej magickú silu, nepriznať jej zázrak vesmíru. Veď vzájomná láska je ako vesmír. Je zázrakom, keď sa stretnú dvaja, ktorí sú stredobodom vesmíru. Majú oči len pre seba, láskavé slová jeden pre druhého a celý svet im môže byť ukradnutý… Nepripustia si ani na chvíľu, že to nemusí byť vždy tak…
Človek s opätovanou láskou v srdci odmieta „chrobákov v hlave“. Vyžaruje z neho radosť, šťastie, nadšenie, energia. A ako nám odkazuje Anton Pavlovič Čechov: Keď miluješ, objavuješ v sebe toľké bohatstvo, toľkú nehu a toľko citu, až je ti na neuverenie, že si schopný toľkej lásky.
Želám vám veľa lásky!