Dvadsaťjeden rokov od pamätného novembra ’89 je aj pre mňa príležitosťou na malé zamyslenie. V podstate každý 17. november núti hodnotiť, dúfať, chváliť či haniť… Každý po svojom si kladie klady a zápory na pomyselnú misku váh… hovoríme si, čo sme získali, čo stratili. A niektorí už (radšej) mlčia… Znovu mlčia. Mlčiaca väčšina znovu čaká na svoj veľký deň… Keď prekypí hrniec trpezlivosti…
Okrem sľubovania lásky sme s radosťou prijímali sľuby o slobode, o demokracii, o vyššej životnej úrovni… o tom, ako dobehneme západnú Európu či Ameriku. Čím viac sa vzďaľujerme od tzv. sametovej revolúcie, tým viac mám pocit, že sa vzďaľujeme aj snom o lepšom živote. Veď život mnohých je oveľa drsnejší ako pred dvomi desiatkami rokov.
Definitívny koniec komunistického režimu či normalizačnej polítiky tu je, ale čo sme získali okrem možnosti slobodne cestovať do zahraničia a takmer demokracie? Svetové ceny? Nezamestnanosť? Chudobu? Prepych hŕstky bohatých? To má byť to prevratné? Naozaj sme chceli toto? Smerujeme naozaj tam, kde sme chceli? Toto je ono?
Ako vnímate prínos novembra ’89 vy? Skúste sa nad tým na chvíľu zamyslieť.