Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo a celkom nečakane. Stretli sme sa náhodou. Práve som sa prechádzala v mestskom parku. Obdivovala som majestátne stromy, sýty zelený trávnik a vdychovala som vôňu rozkvitnutých kvetov. Na chodníkoch sa vynímala perfektne položená zámocká dlažba. Všade bolo čisto. Ešte aj farebné koše ladili s lavičkami, ktoré budili dojem, že ich len toť včera nanovo natreli.
Práve som sa započúvala do spevu vtákov, keď moju pozornosť upútala skupinka ľudí náhliaca sa ku mne. V ich strede sa vynímala blondínka v slušivom kostýme. Pomyslela som si, že sa podobá na našu premiérku, veď vyzerala ako jej dvojníčka. Keď sa približovali, zaostrila som zrak. Tá podoba… Trochu ma mýlil iba dobrosrdečný pohľad, milý úsmev a elegancia. V rukách mala zopár papierov, ktorými sa ovievala ako s vejárom. Bolo horúco… Zastala pri mne. Určite mi stúpol tlak, keď som v nej spoznala originál.
Po formálnom pozdrave mi oznámila, že sa rozhodla ponúknuť mi prácu v jej úrade. Pred oči mi strčila môj europass, ktorý som vyplnila v minulom roku. Chcela sa ubezpečiť, že je to moje. Nemohla sa pomýliť, veď som tam mala nalepenú aj fotografiu. Krátko som zauvažovala nad odpoveďou.
Na jednej strane vo mne narastala vidina dobrého platu, služobné cesty do zahraničia, priestranná kancelária, dokonca nejakí podriadení. Na druhej strane som si spomenula na všetku kritiku tejto vlády, ktorú som aj ja občas písala do novín. Ešte mi prebleslo hlavou, prečo prišla za mnou osobne a ako ma našla v tom parku… a viac si nič nepamätám. Asi tá horúčava… Nie, neodpadla som. Len teraz premýšľam, akú by som jej dala odpoveď, keby ma nevrátila do reality silná búrka.