Už som si na svoju adresu prečítala všeličo, ale až donedávna to bolo, dá sa povedať, v medziach slušnosti. V podstate nemám za zlé tým, ktorí majú utkvelú predstavu, že som „ficovec“ a oni musia byť nutne proti mne, pretože sú „pravičiari“ a zástancovia súčasnej koalície. Asi nemá význam presviedčať niekoho o omyle. Vymieňať si názory na politiku je už folklórom nielen blogov, ale aj celej našej spoločnosti, a samozrejme nielen našej. Načo by som niekoho považovala za pomýleného, ak vyslovuje svoj politický názor. Politické presvedčenie je niečo ako viera. Sotva sa dokážeme vzájomne presvedčiť. Veď čo ak je to práve naopak a ten omyl je na vašej strane?
Sú však aj iné názory… našťastie nie všetky smerujú k politike. Každý z nás má napríklad iný pohľad na svet, každý z nás vyslovuje svoj subjektívny názor. Máme rozdielne hodnotové rebríčky, rozdielne skúsenosti, znalosti. Máme rozdielnu výchovu, vzdelanie, povahu. Či už sú ľudia zbrklí alebo rozvážni, bezcitní alebo citliví, drzí alebo slušní, vyslovujú svoje názory a čakajú na ne reakcie. Nie je vylúčené, že niektoré názory sú nevyzreté, naivné, premenlivé, dokonca niektoré majú prívlastok „choré“.
Byť pomýlený vo svojom názore nie je prehreškom ani hanbou, pokiaľ človek uzná, že sa mýlil, ak ho niekto na jeho pomýlenosť upozorní. Najmä vtedy nie, ak je vo fáze hľadania (sa) a nachádzania samého seba. Priznať si chybu chce kus odvahy a je to aj chvályhodné. Horšie je, ak niekto nekriticky či pochlebovačne podporuje iného v jeho pomýlenosti. Tlieskať jeho chaosu v hlave, je priam nebezpečné… pomýlenosť a zlozvyk sa ťažšie naprávajú ako neznalosť. Nezrelé alebo pomýlené názory si málokto prizná. Pomenovať veci pravým menom je však potrebné. Lebo keď zvíťazí v hlave chaos, sotva môžeme očakávať rozvážne konanie…