To staré známe, že za pravdu sa každý hnevá, sa potvrdzuje každý deň a stále dookola. Aj ja si občas hovorím, radšej nevedieť… A potom sa pýtam: A mlčať? A keď je už „škoda mlčať“… odrazu príde chvíľa odhodlania a vychŕlim celú pravdu aj s úrokami. Vôbec neuvažujem nad tým, ako sa práve v tej chvíli môže dotyčný človek cítiť. Možno ho niečo ťaží, má plnú hlavu starostí a ja, takto bez prípravy, mu pridávam k tým jeho starostiam ešte ďalšiu… Neviem či je lepšie zotrvávať v nevedomosti, alebo vypočuť si krutú pravdu a potom s ňou žiť…
Ak chcete niekomu povedať pravdu, a to celkom otvorene a nebodaj aj pred inými ľuďmi, teda pred svedkami, tak musíte rátať s alternatívou, že dotyčný vám to môže vrátiť aj s úrokami, že dotyčný vytiahne nejakú tú „pravdu“ aj na vás, že dotyčný bude ignorovať všetko čo hovoríte, že sa vám bude chcieť pomstiť, že na vás vychŕli čo najviac sprostých slov alebo najväčších vulgarizmov atď. atď. A je ešte možné, že sa postará o to, aby vás preradili, vyradili alebo aby vás aspoň odradil od ďalšieho hovorenia pravdy…
Prečo to píšem? Lebo to, na čom sme sa zo začiatku na blogoch zabávali, že starý muž môže byť nudiaca sa žena, že školáčka môže byť bradatý ujo, ešte stále platí. Veď aj nedávno škeriaca sa na nás akože „nadržaná“ mladá žena bola (vraj) vlastne obyčajný chlap – úchyl. A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Niekedy je odpľuť si málo… A viete čím sa odlišujú tí, ktorí nevedia čo s nudou, čo s hormónmi, čo so životom? Tým, že sú drzí, vulgárni, kopú okolo seba, urážajú hlava nehlava a otravujú život aj iným… a nikdy si to nepriznajú. Lebo pravda vie byť krutá… aj pre nich.