Martha Bielska

Mám rada samotu vo dvojici. Prechádzky, posedenia, rozhovory. Ale aj snenie, fantazírovanie. Ako to včerajšie pod oblohou plnou hviezd. Povedal si mi, vyber si jednu a všetko vôkol sa ti už zobrazí samo. Videla som zopár obrazcov. A vtedy som ju zbadala. Padajúcu hviezdu. Ani som si nestihla poriadne niečo zaželať. Iba som myslela na Teba. Koľkí nemajú nikoho. Koľkí sú sami.

Práve znovu čítam knihu Studňa lásky od Joža Nižnánskeho. Pri sťahovaní sa mi akosi zastavila v rukách. Jej základom je dávna legenda o vyhĺbení zámockej studne na Trenčianskom hrade. Nachádzam v nej veľa symbolík, ale aj múdrych slov. Nielen o láske, ale aj žiarlivosti, zrade, samote. O samote muža som sa dočítala, že je to „muka, najstrašnejšia muka. Ale iba pre slabocha, pre človeka – trstinu, ktorý stále potrebuje cudziu oporu. Pravý chlap len v samote cíti, že žije, lebo v samote sa vie povzniesť nad všetky malichernosti všedného života i nad seba samého a jeho duša sa ako orol môže vznášať vo výšavách…“. 

Umelec potrebuje samotu na tvorbu. Ale kým sa do nej uzavrie, spravidla vyjde medzi ľudí, do prírody a čerpá všetky podnety pre svoje dielo. A potom ho napíše či nakreslí v tichu samoty pre radosť iných. Možno aj práve tých, ktorí sú sami. Spisovateľ či výtvarník však nikdy nie je celkom sám. Prizve si aj múzu, s ktorou zdieľa zázrak tvorby. Takejto samoty by som sa nebránila ani ja. Alebo hudobní skladatelia. Koľko nádhery nám prinášajú do života. A ďalší a ďalší umelci… 

Napríklad František Mikloško hovorí, že samota nemusí byť zlá, ak má človek o čom premýšľať. Duchovný život samotu veľmi vypĺňa. Podľa výskumov muži žijúci osamote zomierajú skôr a sú chorľavejší ako rovnakým spôsobom izolované ženy. Tak teda samota? Áno môže byť. Občas. Ak viete, že nie je navždy. Veď v tichu samoty sa dá krásne rozjímať. A hlavne snívať. Trebárs o samote vo dvojici. Veď aj Henri Barbusse povedal: Láska je akýmsi sviatkom samoty dvoch ľudí.