Martha Bielska

… a keby len mňa

Na jednom neobyčajne prítulnom spolovice bielom kocúrikovi je zaujímavé už to, že on si vybral nás a nie my jeho. Chodí k nám pravidelne. Najskôr sa poprechádza po celom „revíre“ a potom začne pútať pozornosť na seba. Obtiera sa o priehľadné dvere na terasu alebo vyskočí na okno a prilepený na sklo na nás hľadí svojimi „mačacími“ očami. Jasné, že hneď sme pri ňom. Kto ho prvý zbadá, má právo mojkať sa s ním… ako prvý.  

Zbúral všetky moje negativistické postoje k mačkám a kocúrom. Jednoducho prišiel a všetkých si nás podmanil. Má síce zákaz vstupu do domu, ale občas nás prekabáti a nenápadne vkĺzne dnu. Aj včera. Oznámila som mu, nech na také niečo rýchlo zabudne a on mi odpovedal hlasným vrčaním… Môže byť rád, že som ho nechala aspoň na stole na terase, keď už je taký akrobat, že všade musí vyliezať. Tak teda, túlil sa ku mne a keď pôsobil ako najväčšie neviniatko, šup ho do domu… Prefíkaný kocúr(ik) jeden… 

Občas k nám zablúdi susedova biela mačka s čiernym chvostom, ale neráčia sa… Je raz taká veľká ako Murko a dáva mu nemravné návrhy. Musím ju odháňať, lebo toho „nášho“ rozčuľuje… 

P.S. Už tam nebývame.