Martha Bielska

Vždy, keď sa pripomíname Deň Zeme, tak si predstavím, čo všetko by sme mohli… Veď nikde sa nehovorí o tom, že musíme. Dokonca nemusíme ani vedieť, že práve 22. apríl je Dňom Zeme. Koho to dnes zaujíma? V médiách ani zmienka, možno kde tu informácia o nejakom nenápadnom podujatí. Veď nejde o reality show… „iba“ o realitu. Na vedcov, ktorí by nám mohli k tomuto dňu niečo múdre „v globále“ povedať, veď ide o globálne otepľovanie, zrejme zabudli. Deň ubehne ako každý iný. 

V televízii nám ukážu zopár čiernych skládok komunálneho odpadu. Dnes sa zamerali napr. na odpad v okolí Bratislavy. Odpadky na Slovensku sa však povaľujú, alebo občas  aj poletujú, kdekoľvek. Najlepšie sa vynímajú na zelených trávnikoch, v lesoch, okolo lavičiek v parkoch, v okolí škôl a tak ďalej a tak ďalej.  

Práve v Deň Zeme si niektorí sľubujú, alebo niekoľko ľudí dokonca aj zrealizuje, nejakú tú brigádu na skrášlenie životného prostredia, a to je všetko. Brigády to však nevyriešia. Sú len malou náplasťou na veľký kopec plastov a netriedeného odpadu okolo nás. (My triedime aspoň sklo a plasty.) Lesy ustupujú bytovej výstavbe, pitná voda sa niekde už ani nedá piť… Vypnúť elektrické spotrebiče na minútu sa nikomu nechce. 

Dočítala som sa, ako každý rok, že Deň Zeme si pripomíname preto, aby sme si uvedomili závislosť na cenných daroch, ktoré sú nám prostredníctvom Zeme poskytované. Máme si uvedomiť, že zemské zdroje nie sú nevyčerpateľné. Nuž dobre, tak si to teda uvedomujeme… Ale čo ďalej? A dokedy?