Martha Bielska

Príbeh Gertrúdy, ktorý sa naozaj stal. 

     Sedím na posteli a v duchu sa lúčim. Plačem, bolí ma pri srdci. Tak veľmi to bolí. Každá rozlúčka bolí. Aj tá so životom. Pozerám sa na svoje ruky a hlavou sa mi preháňajú myšlienky o tom, aká som nepotrebná. Mám 39 rokov a dve dospelé deti. Stratila som krásu a mladosť za 18 rokov s mužom, ktorý ma nemiloval. Netešia ma už ani deti. Majú svoje životy a problémy. Nezaujíma ma už ani to, ako budú žiť ďalej.

     Hľadala som lásku, ale nikdy som ju nenašla. Už nebudem ďalej čakať. Na tomto svete sa nenašiel muž, ktorý by ma zahrnul láskou a pre ktorého by som bola jedinou. Všetci ma len klamú a ťahajú medové motúzy popod nos. Zrejme ako obézna žena nemám právo na život, preto si ho dobrovoľne vezmem. Potom už nebude nič. Len tma, ktorá ma pohltí. Konečne nebudem cítiť žiadny smútok. Nebudem vidieť ako sa mi vyhýbajú muži. Ak je na prvom mieste telesná krása, tak ja tu nemám čo robiť. Nikoho nezaujíma aká som. Ani aká som odborníčka v práci, aké vysoké školy som absolvovala. So mnou by muži museli chodiť asi po kanáloch. Stratila som všetko a s radosťou stratím aj to posledné čo mi zostalo…

     Sedím na posteli a v rukách držím kuchynský nôž. Uvažujem. Asi by bola lepšia žiletka. Pozerám sa na svoje ruky. Sú pripravené. Aj ja som pripravená. Skoncujem so všetkým. Náhlivo otvorím zásuvku. Mala by tam byť žiletka. Siahnem hlbšie a natrafím na malú škatuľku. Sú v nej rumové pralinky. Ešte nenačaté. Moje obľúbené. Roztrhnem obal a dve si vložím do úst. A potom ďalšie a ďalšie až ma štípu na jazyku. Zasa priberiem, pomyslím si. Už sú tam iba tri. Aj dobrého veľa škodí. Bŕŕŕ. Aspoň mesiac ich nechcem vidieť. A budem tu ešte o mesiac? Žiletku som nenašla. Asi ju syn vyhodil. S nožom to nedokážem. Nevládzem. Nemám takú silu. Som oslabená nielen psychicky. A žily mám hlboko. Pri mojej nadváhe…

(Príbeh je spred dvoch rokov. Vtedy sa skončil „šťastne“. Gertrúda si to rozmyslela. Viac som o nej nepočula.)