Martha Bielska

Týmto článočkom by som chcela pozdraviť všetkých „ukecaných“, ktorí sa vyskytujú na tomto blogu, prípadne sa chtiac alebo nechtiac práve potkli o moje písmenká. Teda chcem pozdraviť skôr tie, lebo fenomén „ukecanosti“ sa zrejme vyskytuje viac u ženského pohlavia. Síce na tomto blogu je niekoľko vzoriek aj ukecaných mužov, ale to sa u nich možno prejavuje iba v množstve spisového materiálu. Neverím tomu, že by nás pri osobnom rozhovore tromfli. Je pravda, že niektorí nemajú takýchto ľudí radi, lebo sa niekedy pri nich nedostanú k slovu, ale kto je „ukecaný“ je môj človek. Veď aj ja som. :-)))

Som toho názoru, že keby nebolo nás, „ukecaných“,  tak by bola občas nuda. Trápne nič. Neželané ticho. Ale my nie sme hlučné, nemyslite si. My sme iba zhovorčivé a niekedy nechtiac hovoríme trochu hlasnejšie. Aj to len v zápale rozhovoru, keď chceme niečo zdôrazniť alebo keď musíme niekomu nechápavému x-krát niečo vysvetľovať. Niekedy síce hovoríme aj vtedy, keby sme nemuseli, ale dokážeme byť napríklad aj bútľavou vŕbou.

Mám rada prirodzené prejavy ľudí a ich spontánne reakcie. Nie „upejpavých“, strnulých alebo takých, ktorí ledva niečo precedia cez zuby. Samozrejme, ak to nie sú práve vedci alebo básnici, ktorí sú hĺbaví a často myslia na niečo celkom iné ako my, obyčajní smrteľníci.

A aby som nezabudla, o niečo výraznejšie gestikulujeme rukami. Ale veď, musíme pridať intenzitu dramatičnu… A sorry… my sa aj trochu hlasnejšie smejeme. Ale nie vždy. Veď dámy sa v spoločnosti nemajú smiať príliš nahlas. To praktizujú iba niektoré známe moderátorky, aby upútali na seba pozornosť a pôsobili uvoľnene. Asi nemusím pripomínať, že v hlasnom smiechu z nich vyniká Marianna. 

Smejeme sa najmä vtedy, keď sme šťastné. Že to je kedy? No, hocikedy. Aj práve teraz. Ale ak chceme, vieme byť aj ticho. Občas po ňom priam bažíme. Alebo si to ticho podfarbíme hudbou. Rozmanitou. Napríklad u mňa počnúc Robom Grigorovom až po Daniela Landu…