Martha Bielska

Dušičky. Plné cintoríny „dušičiek“, na ktoré nikdy nezabudneme. Prichádzame za nimi ako do modlitebne. Aj sa spovedáme, ak je z čoho. A hlavne spomíname. Spomíname s láskou. Želáme si, aby odpočívali v pokoji. Máme smútok v očiach alebo aj oči plné sĺz. Bolí to, stále… aj po trinástich rokoch. Čas plynie a my splývame s ním. Nevieme sa vymaniť…

Dušičky sú aj o stretnutí. Prichádzame za tými, ktorí nás navždy opustili a stretávame sa s tými, ktorí sú tu. Spoločne zapálime sviečky, rozžiarime plamienky spomienok. 

Spomíname s láskou. Sme jej plní. Rozdali by sme aj posledné omrvinky lásky. Takí sme my, na cintorínoch. Našťastie lásky máme stále dosť. Aspoň niektorí. Nemusíme ňou šetriť. Dáš za priehrštie lásky a ona sa ti vráti. Niekedy aj dvojnásobne. Je to niečo nepopísateľné, nevypočítavé, neplánované. Máš  v sebe lásku a Ty vieš, že ju musíš niekomu dať. Veď nie si sebec ani samoľúby.. 

Koľko lásky je v týchto dňoch na cintorínoch, koľko jej je v našich mysliach a najmä v našich srdciach. Máme srdcia plné lásky. Preukážme ju, neskrývajme ju, nehanbime sa za ňu. Láska je to jediné čo nás spája. Skúsme sa spojiť… myšlienkou, úctou, spomienkou. Láska je v nás… máme jej dosť aj pre iných. Čo keby sme ju viac prejavovali po celý rok a nie iba v deň Pamiatky zosnulých?