Martha Bielska

Zamýšľam sa nad tým, ako ľahko vieme zhodnotiť iných. Ako rýchlo o nich vynášame súdy. Aké skreslené obrazy si o nich utvárame. Možno sme ich videli iba raz a práve – ako naschváľ – v krivom zrkadle. Ale oni takí nie sú. Teda nie sú takí vždy a nie sú takí ani často, len práve mali slabú chvíľku a potrebovali sa vyzúriť, vyplakať, ponadávať si, kopnúť do niečoho, aby sa im uľavilo. Možno majú práve problémy v škole, v práci, s láskou, pohádali sa so šéfom, naštval ich sused, niekto im práve ukradol peňaženku alebo mobil, práve im ušiel vlak a tak ďalej a tak ďalej.

Koľko krát sa nám nedarí? Koľko krát máme slabé chvíľky? A ako veľmi by sme si želali, aby sa to radšej nestalo. Ako radi by sme vrátili čas pred tú udalosť, ktorá možno ani nie je taká významná v našom živote, ale v tej chvíli pre nás znamená veľa. A práve vtedy, keď sme vo svojom malom zúfalstve, stretne nás niekto, kto si o nás urobí skreslený obraz. Či bolo niečo chtiac alebo nechtiac, to nie je podstatné, výsledok je ten istý. Napr. kopli ste práve do kontajnera. Vás síce zabolí noha, ale možno sa vám práve tým uľaví, aby vás neporazilo. Ale iní už majú o vás obraz zúrivca, neohrabanca, ktorý sa nevie vpratať do kože a podobne.

Deformovaný pohľad na nás sa už ťažko zoberie späť. Áno, videli sme ho, bol rozčúlený, bol nevrlý, bol akýsi čudný, nahnevaný, zlostný, kritický… Tak sme mu ešte pridali. Aj my sme si kopli… Čo sa tu má čo pretŕčať a ešte aj kvákať… A tak ma napadlo, že krivé zrkadlá sú potvorské. Podsúvajú obraz o nás, ktorý je skreslený. Darmo sa budeme brániť, že takí nie sme. Iní nás raz videli takých a to im stačí… už ich nikto nepresvedčí o opaku. A čo tak pozrieť sa ešte raz?