Martha Bielska

     Priehľadný záves na balkónových dverách mi umožňuje pozerať sa priamo „do tváre“ Slnku. Ešte pred pár minútami vyzerala scenéria na oblohe úplne inak. Cez takmer tmavé mračná sa predierali oranžové zore. Ale teraz je už obloha nádherne modrá, no, bledomodrá. Vytratili sa z nej aj biele barančeky… Zlatožltá rozmazaná guľa vystreľuje zo svojho stredu biele zlato plné blahodarnej energie… Musím prižmúriť oči a trochu si ju zacloniť rukou, ak ju chcem vnímať bez ujmy… oči si treba chrániť. Máme iba jedny. Aj keď sú dvoje.

     Aj svoj život si treba chrániť. Stále častejšie počúvam, že je jeden z najťažších. A my v ňom chceme mať svoje miesto pod Slnkom. Niektorí aj na výslní. Hľadáme a nachádzame osobné šťastie. Občas sa hneváme, že to hľadanie trvá príliš dlho. A je také pominuteľné, kratučké… niekedy aj krátkozraké.

     Koľko sa toho mení v živote. Tak ako na oblohe. Raz je čistá, bez obláčika, inokedy plná mračien. A zamračení sú neraz aj tí okolo nás. Nedajme sa stiahnuť… k pesimizmu, k zlobe, neprajnosti. Čo tak postaviť sa životu čelom. Nabrať odvahu do nových hľadaní… radosti, optimizmu, úsmevu i smiechu… dní plných lásky, šťastia…  aj keď vieme, že sa nám nevyhnú ani starosti, problémy, slzy a plač. Hlavne sa snažme žiť… naplno. Veď aj to Slnko hreje ako o život… „z plných pľúc“.