Martha Bielska

Možno to nevidíte. Možno nechcete vidieť. Ale ja si občas všímam… a potom to vidím ako na podnose. Najlepšie je pozrieť sa na vec s odstupom času, s nadhľadom. A potom už len zapĺňate kolonky. Áno sme to my. Občas ufňukané, čakajúce na pochvaly spriaznených duší, občas stresujúce, nevyspytateľné. Ale aj milé, bezprostredné, neochvejné vo svojich postojoch. Zopár usmievajúcich sa bábik, zopár nerozhodných, nesmelých, zopár takých, ktoré treba ťahať za ruku alebo povzbudzovať potleskom, takých, nad ktorými treba držať ochrannú ruku, vejárikom ich ofukovať, aby sa im náhodou neskrivil vlások na hlave. 

Do ďalšej kolonky si môžete zaradiť niekoľko bágristov, ktorí ešte nestihli získať zručnosť na ovládanie ťažkého stroja. Zopár rojkov, romantikov, vtipálkov. Ale aj drzúňov, ktorí sa niekedy robia horšími ako sú, len aby upútali na seba pozornosť. A zopár ďalších plávajúcich v silnom prúde, ktorí si chcú merať sily v súťaži v miestnom potoku, hoci už majú za sebou víťazstvá v celoštátnych pretekoch. Zopár neplavcov, bojazlivo sa motajúcich na okraji, veľa plávajúcich v strede, ale aj ťahúňov, ktorí v sebe nezaprú skúsenosti imidžmejkrov zamerané na efekt. Koľkí sa tlačia dopredu s lacným humbukom a nechávajú za sebou nenápadnú kvalitu. 

Do tejto prirodzenej variability však vstupujú čoraz častejšie neochvejní strážcovia poriadku, regulovčíci. Tvária sa neúplatne a pritom k nám pristupujú s rozdielnym metrom. Snažia sa robiť rozhodcov. Nad jednými rozprestierajú ochranné dáždniky, druhých neodôvodnene posielajú do búrky. Do čerta s takými samozvanými regulovčíkmi. Dvíhajúce prsty by nemali byť zababrané. Niekedy je únavné bojovať s veternými mlynmi. Som za voľné dýchanie. Nebojácne vstupovanie do arény… zvanej blog. Skúsme v nej aspoň občas netlieskať zo zvyku alebo len preto, že tlieskajú iní. 

P.S. Vôbec sme sa nepoučili, nikam sme sa neposunuli… Iba chválime predavača kníh za to, že predáva knihy a kritizujeme čiernovlásku, že sa nespráva ako blondína.